Ahoj

EPILÓG

Niektorý, vo vás zanechajú hlbokú stopu. Myšlienku, spomienku. Stačí predsa tak málo, aby si človek zapamätal. Stačí tak málo, aby zabudol? Niektorý sú naivní, iný precitlivení, ďalší dôverčiví, podaktorí ostávajú chladní. Ale aj ten najtuhší ľad sa roztopí po dotyku tepla. Odpoveď na niektoré otázky neexistuje alebo ich len nechceme počuť. Počuť neznamená poslúchať. Počuť, znamená vnímať. Ale znamená vnímať pochopiť? Odpoveď na túto otázku neexistuje, pretože ju nechcem počuť. Nechcem ju pochopiť, ani vnímať. Nepotrebujem ju. Niektorý, vo vás zanechajú hlbokú ranu, iný cez vás len prejdú, akoby ste boli vzduch. Nezapamätáte si ich, ale aj napriek tomu viete, že ste ich stretli. Možno do vás omylom narazili, keď utekali za autobusom. Alebo vám pomohli, keď vám niečo popadalo na zem. Možno vám podali servítku, keď ste uplakaný sedeli na zastávke alebo vám začali nadávať, pretože ste zle zaparkovali. Títo ľudia cez vás prejdú, akoby ste boli vzduch. Obklopujú nás. Žijeme s nimi. Možno je to sused alebo spolužiak zo školy. Viete o nich, ale nezanechajú vo vás nič. Len obyčajnú, matnú a nedôležitú spomienku. Potom sú tu ľudia, ktorý vo vás zanechajú stopu, ranu, spomienku, či len letmý dotyk. Sú to ľudia, ktorých náhodne stretnete v autobuse alebo do nich narazíte pred obchodom. Začnete sa rozprávať, ospravedlníte sa, že ste nedávali pozor a narazili ste do neho. Vtedy sa na vás ten človek usmeje. Alebo sa zamračí a zamumle niečo, čo vás urazí. Môžu to byť ľudia, čo vás poprosia o cukor v kaviarni. Začnete sa rozprávať. Ako aj susedov a spolužiakov, aj iných si ľahko zapamätáme. Chcel by som, aby to bolo inak. Aby sme si pamätali len to, čo by sme si pamätať chceli. No nie je to tak. Pamätáme si všetko. Aj tých, čo okolo nás len prejdú, aj tých čo zostanú. Pamätať si dobré, zabudnúť na zlé. Prečo to nie je možné? Odpoveď neexistuje. Pretože nie je a nie preto, že ju nechcem počuť. Jednoducho nie je. Čakám, čakám, čakám... naučiť sa žiť s bolesťou je statočné, ako zabudnúť na radosť. Zabudnúť na radosť sa nedá a preto sa dá naučiť žiť s bolesťou. Predsa len existuje odpoveď. Bola stále pred nosom. Len som ju nechcel vedieť.

1. KAPITOLA

Stál som na zastávke autobusu. Bola zima. Asi šesť či päť stupňov pod mínusom. Mal som oziabnuté ruky a okolo krku som mal previazaný modrý šál. Bola to viac šatka ako šál, ale v podstate mi to bolo jedno. Môj kabát bol šedej farby a hoci pôsobil tenko, bol hrubý a teplý. Nemal som čiapku a na vlasoch gaštanovej farby sa mi začal objavovať ľad. Ruky som mal zastrčené vo vreckách kabáta a kolísal som sa dozadu a dopredu, aby som sa ohrial na mieste. Vedľa mňa stála pani vo veku sedemdesiat rokov a v rukách držala tašku. Takíto ľudia vo mne nezanechajú žiadnu stopu. Proste si ich zapamätám. Stará pani s taškou na zastávke. A je to. Mám to uložené v hlave. S nevôľou som vystrčil ruku z vrecka, aby som zistil koľko je hodín. Autobus meškal osem minút a mal som pocit, že mi zmrznú aj malíčky na nohách, aj keď som mal hrubé ponožky a čižmy. Vyklonil som sa zo zastávky. Autobus bol za rohom. Zhlboka som sa nadýchol ostrého, štipľavého vzduchu a potom som vydýchol paru z nosa. „Jeden, dva, tri...“ vydychoval som pošepky čísla a autobus zavŕzgal predo mnou. Dvere sa otvorili a ja som ihneď naskočil do vnútra. V autobuse bolo natlačených veľa ľudí, telo sa tislo na telo. Bolo tu cítiť teplo spotených tiel a zimu, ktorú teraz priniesli nastupujúci so sebou do vnútra. Prepchal som sa medzi ľudí čo stáli a držali sa tyče, aby nespadli. Postavil som sa do rohu a chytil sa tyče nado mnou. Autobus sa hýbal zo strany na stranu, hádzal s nami ako s hračkami. Oproti mne bola stolička. Sedelo na nej dievča zhruba v mojom veku. Mohla mať tak šestnásť alebo sedemnásť. Čítala si knihu. Mala dlhé plavé až blond vlasy. Jemné vlny jej padali pod prsia. Vlasy mala rovnomerne ostrihané. Mala plné pery. Vyzeral byť mimo reality. Uchvátená a vtiahnutá do sveta, o ktorom čítala. Odrazu zdvihla oči od knihy a pozrela na mňa. Mala veľké mandľovo-guľaté oči. Ich farba bola zelená a šedá, no viac do zelena. Možno boli zeleno modré. Pozerala na mňa veľkými očami a svet okolo mňa sa zastavil. Mala malý nos, nie tučný ani príliš tenký. Vdýchol som teplý vzduch a pozeral sa na ňu. Mala krátke nalakované nechty na červeno. Na hlave mala šedú pletenú čiapku. Oblečený mala čierny kabát, pod ním šedý sveter , čierne silonky a tmavohnedé čižmy po kotníky. Očami znova skĺzla do knihy. Vydýchol som. Nedokázal som od nej odtrhnúť zrak. Znova sa na mňa pozrela. Rýchlo som očami pozrel na svoje topánky. Opatrne som sa na ňu opäť pozrel. Naše pohľady sa stretli. Autobus zastavil a ohlásil zastávku. Ešte dve zastávky a vystúpim. Nedala najavo rozpaky. Neoblízala si pery, nemrkla, ani sa nepohla. Len na mňa potichu hľadela. Akoby ma skúmala. Pohľadom opäť zablúdila do knihy. Preglgol som. Pozrel som sa von z okna. Autá sa premávali po ceste ako mravce rôznej farby. Znova som sa pozrel na dievča. Skúmalo ma pohľadom. Neprejavila ani najmenší náznak rozpakov či nevôle. Pozeralo sa na mňa ako na niečo zvláštne. Pozorovalo ma ako dravec svoju korisť. Mrkla. Srdce sa mi na malý moment zastavilo, ale potom znovu začalo biť. Pomaly, pomaly a pomalšie. Nespustila zo mňa oči. Napoly a celý nesvoj som sa na ňu usmial. Mierne naklonila hlavu do strany a nepatrne privrela oči. Pozerala sa na mňa záhadne. Myklo jej kútikom úst a ona sa znova narovnala. Autobus sa natriasol a jedna z jej pravidelných vĺn poskočila. Odvrátil som pohľad a keď som sa na ňu kútikom oka opäť pozrel, stále na mňa pozerala. Autobus znova zastavil. Už len jedna zastávka. Pozrel som sa na východové dvere. Dievča ma stále pozorovalo. Neodtrhlo odo mňa oči, akoby nevnímala tú napätú situáciu medzi nami. Alebo nebola napätá? Dievča si znova začalo čítať a pri tom sa nepatrne usmievalo. Hľadel som na ňu, na záhadu. Zavrela knihu a strčila si ju do tašky, kaki farbi, ktorú som si predtým nevšimol. Taška cez plece bola stredne veľká a kniha sa do nej schovala ako myš pred mačkou. Zaznel signál. Musel som vystúpiť. Dievča sa postavilo a vyšlo z dverí, pričom sa na mňa ani nepozrelo. Pretlačil som sa pomedzi ľudí a len tak-tak som vyšiel von. Dvere sa okamžite zavreli, motor vyfúkol a autobus sa pohol. Dievča šlo predo mnou, malo ladnú a ľahkú chôdzu, akoby lietala. Vyzerala nevinne a zároveň záhadne. Pôsobila milo a zároveň pomstychtivo. Láskavo a drzo. Krásne a pôvabne. Kráčala predo mnou a ja som si až po pár minútach uvedomil, že ide tým istým smerom ako ja. Spomalila kroky a obzrela sa. Keď ma zbadala, zvraštila obočie a pridala do kroku. Ja som tempo nezmenil. Kráčal som rovnako rýchlo a vystreto. Dievča sa po pár sekundách zastavilo a neveriacky sa otočilo. Stálo len meter odo mňa. „Sleduješ ma?!“ zakričalo na mňa a trocha sa naklonila dopredu. Vyzerala zmetene a zároveň dychtivo čakala na odpoveď. Zatajil som dych. Nevedel som, čo mám povedať. Obočie mala zdvihnuté a čakala. Srdce sa mi prudko rozbúchalo a jediné na čo som sa zmohol bolo vydýchnuť paru, ktorú spôsobil chladný vzduch, rýchlo a trhavo pokrútiť hlavou. Zdvihla jedno obočie a otočila sa na opätku. Neisto kráčala dopredu a kútikom oka sa na mňa pozerala. Začal som kráčať. Zastala a rozhorčene sa na mňa otočila. Nahnevane urobila pár krokov ku mne a čižmy jej na betónovom chodníku klopkali. Tento zvuk sa mi uložil v hlave. Odrážal sa od okolitých domov a narážal mi do ušných bubienkov. Zastala len pár krokov odo mňa. „Ale áno, sleduješ!“ neviem, či kričala preto, že bola nahnevaná alebo pre to, aby som ju cez mestský hluk áut, autobusov a električiek počul. „Nie!“ zakričal som na späť. Nekričal som rozzúrene, ani naštvane. Kričal som, aby vedela, že ju nesledujem. Bol to obranný krik. „Tak prečo za mnou stále chodíš?!“ nekričala nahnevane, aj keď tak vyzerala. Možno tak ani nevyzerala, možno tak len pôsobila. Vyzerala skôr zmetene, snažila sa pochopiť situáciu. „Ja...ja tu bývam!“ zadrhol som sa. Nedôverčivo sa na mňa zamračila a urobila ďalší krok smerom ku mne. Ustrnul som na mieste. Zblízka bola ešte krajšia. „Ako sa voláš?“ opýtala sa zvedavo a teraz už bola dostatočne blízko, aby som ju počul jasne. „David.“ Nadýchol som sa. Naklonila hlavu do boku presne tak ako to urobila v autobuse. Len trošku. Znovu ma skúmala. „Prečo si na mňa v autobuse tak zízal?“ zamračil som sa na ňu. „To ty si na mňa zízala.“ Ohradil som sa. Zrejme som sa jej dotkol, pretože sa zamračila a otvorila ústa do O. „Keby si na mňa nezízal ty, tak by som na teba nezízala ja!“ zavrčala. „Prepáč.“ Ospravedlnil som sa a položil jej ruku na rameno. Zmetene a nechápavo sa pozrela na moju ruku na jej na ramene a potom veľkými očami zablúdila k mojej tvári. Ospravedlňujúco som odtiahol ruku. „Kde teda bývaš?“ rýchlo zmenila tému a pritom zo mňa nespustila zeleno modré oči. Ukázal som prstom dopredu. „Pár blokov odtiaľto.“ Nevedel som, či je správne, že jej hovorím, kde bývam, ale mal som pocit, že jej môžem dôverovať. Skôr veriť, ako dôverovať a tak sa pocit neistoty s nevoľnosťou pomaly vytrácal. Cestou mi rozprávala, že žila osem rokov v Afrike, ale presťahovala sa naspäť do rodného mesta. Začala tu študovať len nedávno, v rovnakej škole ako ja. Nevedel som, či ma to teší alebo to vo mne nezanecháva žiadne pocity. Potom mi povedala, že sa často sťahujú, pretože jej otec je fotograf a mama točí dokumenty o divokých zvieratách. Pozeral som sa na ňu, keď mi rozprávala jej príbeh a vnímal som viac ju, ako jej život. Vyzerala tak čarovne, keď mi všetko rozprávala, tak nevinne a radostne. Povedala mi o zážitkoch v Afrike a pri tom sa často usmievala. Sem tam poskočila na mieste a vlny sa jej rozhádzali. Potom ma niečo napadlo. „Ako sa voláš?“ skočil som jej do reči. „Čo?“ opýtala sa dotknuto a urazene. Nechápal som jej pocity. Vyzerala byť zmetená. Trochu sa mračila. Pozrela sa na mňa. Nebola vysoká. Prečo som si to všimol až teraz? Mohla mať tak stošesťdesiatdva centimetrov. Bola mi po bradu. „Ako sa voláš?“ opýtal som sa znovu. Nevedel som, či je zmetená z otázky samotnej alebo len otázke nerozumela. Zvraštila obočie a na čele sa jej objavili malé a krátke vrásky. Zhrozene sa na mňa dívala jej veľkými očami. Bolo v nich badať strach. „Prečo to chceš vedieť?“ pôsobila dezorientovane. Akoby doteraz bola v inej dimenzii. „Aj ty vieš moje meno.“ Snažil som sa odľahčiť situáciu nevinným úsmevom. Jej napätá tvár sa uvoľnila, ale stále z nej bola cítiť nedôverčivosť. Po dlhšej odmlke sklonila hlavu a zasmiala sa. „Chloe. Volám sa Chloe.“ Pozrela sa na mňa s úsmevom, s ospravedlňujúcim a natešeným úsmevom, ktorý značil: ´prepáč za moju reakciu. Bola hlúpa.´ usmial som sa na ňu. Chvíľu sme sa na seba usmievali a potom znova začala rozprávať. „Tak a sme tu.“ S nevôľou som jej skočil do reči. Prestala rozprávať, ale nevyzerala smutne. Stál som pred domom a čakal čo spraví. „Uvidíme sa v škole?“ opýtal som sa. S úsmevom prikývla, aj keď nevyzerala byť nadšená. Otočila sa a ešte mi zakývala na rozlúčku. Pomaly a teraz už s istotou kráčala dopredu, vystretá, sebavedomá a ladná. Posledný krát sa na mňa otočila. Potom sa už nezastavovala. Pozeral som na ňu, až kým mi nezmizla z dohľadu. Obzrel som sa za seba na náš veľký rodinný dom na kraji cesty. Mal vlastnú záhradu, verandu, dve poschodia, kuchyňu, práčovňu, obývačku, predsieň, dve izby, kúpeľňu a predsa mu niečo chýbalo. Na dvore pri plote bola veľká višňa, teraz zoschnutá a opadaná. Tráva bola napoly omrznutá, no nestratila svoju zelenkastú farbu. Na verande boli z každej strany dvier dve široké, dalo by sa povedať gaučové stoličky. S unaveným povzdychom som otvoril dvere v plote a vykročil po chodníčku vedúcemu k domu. Vyšiel som po dvoch nízkych schodíkoch a otvoril sieťkové dvere. Vybral som si kľúče a otvoril som vchodové dvere. Do nosa mi narazila vôňa pečeného kuraťa a dusenej zeleniny. Zacítil som, ako ma ruky v náhlej zmene teploty začali štípať. Boli červené a oziabnuté. „Som doma!“ zakričal som. Počul som niečo spadnúť a potom buchnúť. „Ahoj,“ privítala ma mama. V ruke držala spálenú handru a okolo pása mala zaviazanú zásteru. Hnedé vlasy mala uviazané, ale niektoré pramienky jej vystreľovali všade kade. Vyzerala byť vyčerpaná a unavená. Po krku jej stekal pot. „Varím kura a dusenú kapustu.“ Pochválila sa a na tvári sa jej objavil úsmev. Mama mala tridsaťosem rokov, ale keď sa práve nemordovala s dusením kapusty a varením kuraťa, vyzerala na tridsaťpäť. „Mám ti s niečím pomôcť?“ opýtal som sa opatrne. Mama bola presne ten typ domácej ženy, ktorý neznášal, keď jej chcel niekto pomôcť. Myslela si, že všetko zvládne sama a tak sme ju s otcom nechali v tom. Ale občas, keď zaspala od únavy na gauči, otec vyvesil bielizeň a ja som umyl riad. „Nie. Radšej mi povedz, ako bolo v škole.“ Pohladila ma po líci a potom utekala do kuchyne. Vyzliekol som si kabát, čižmy aj šál. Najprv som si umyl ruky a potom som celý vyzimený vošiel do kuchyne, kde sa vznášal dusný vzduch. Mama vypla trúbu a sadla si oproti mne. Narovnane, ako malý žiak sedela a zvedavo si ma obzerala. „Aký si už veľký.“ Postrapatila mi vlasy. Usmial som sa na ňu. Po chvíli ticha som sa postavil od stola. „Idem do izby.“ Prikývla. „Zavolám ťa na večeru.“ Vyšiel som po schodoch do svojej izby a ľahol som si do postele.

Keď som sa zobudil, stále som ležal. Pozrel som sa na hodinky. Pol piatej. Musel som zaspať. Zašiel som do sprchy a na moje už zohriate telo dopadli ťažké, horúce kvapky, ktoré mi zohriali aj krv. Musel som myslieť na Chloe. Na jej pery, oči farby, ktorú som nedokázal uhádnuť, na dlhé vlnité vlasy a ladnú postavu, nedôverčivosť, aj na jej úsmev. Vypol som sprchu a nechal si stiecť posledné kvapky teplej vody po tele. Utrel som sa a prezliekol do čistých vecí. O pár minút ma mama zavolala na večeru. Otec prišiel domov presne načas, ako vždy. Nikdy som nedokázal pochopiť, ako môže doraziť domov vždy presne v takú istú hodinu. Ani o minútu neskôr, ani o minútu skôr. Priznám sa, trochu ma to desilo a zároveň ma to donekonečna uchvacovalo. Nepodozrieval som ho ničím. Môj otec bol slušný právnik, milý chlap, dobrý otec a skvelý priateľ. Nikdy sa nechoval obzvlášť podozrivo, takže ma nikdy neprinútil pochybovať o ňom. Mama nám naložila taniere. Naša rodina nebola výnimkou, ale pri večeri vždy rozprával otec. Ni preto, že by to bolo naše pravidlo, ale preto, lebo sa ho dobre počúvalo. Každý deň nám domov prinášal smiešne príhody z jeho procesov, za aké absurdnosti sa chcú ľudia dať rozviesť a za aké hlúposti sa chcú súdiť. otec neprehral viac ako dva procesy. Možno bol súper príliš silný alebo bol návrh na súd taký hlúpy, že sa nesnažil o výhru. Ani neviem, ako som sa k tomu dostal, ale myšlienky mi znova zablúdili k Chloe. „A čo ty synak? Ako si sa dnes mal?“ pri otcovom radostnom tóne som sa strhol. Pozrel som sa na neho a pokúsil som sa o úsmev. „Nič zvláštneho.“ Poznamenal som. Obrátil sa na mamu a znova sa začali rozprávať. Počas celej večere sa mi rodičovský rozhovor o práci a nič nerobení zdal taký vzdialený a nedôležitý, ako keď som ho v mladšom veku pokladal za nesmierne dôležitý. Sedel som na stoličke a počúval rozostrený smiech mamy a otca, rozostrené hlasy ich dvoch. Narážanie príborov o taniere a položenie pohára na stôl. Myslel som na jej veľké oči, ktoré ma v autobuse pozorovali. Tak nejako som vedel, že ma nepozorovala preto, lebo som pozoroval ja ju. Zhlboka som sa nadýchol a pozrel sa na nedojedené kura. „Už nie som hladný.“ Povedal som a obaja rodičia otočili hlavy smerom ku mne. Mama skĺzla pohľadom do môjho taniera. „Veď si ešte nedojedol.“ Povedala trocha dotknuto. „Prepáč mami, ale už nemám chuť.“ Postavil som sa od stola a zasunul stoličku. Mama a otec sa začali rozprávať až keď som zavrel dvere na mojej izbe. Ľahol som si do postele a zavrel som oči. Chloe sa mi uložila v pamäti ako ľudí, ktorých bežne stretávam na autobusovej zastávke alebo ako spolužiaci v škole. Pred očami som mal stále jej tvár. S úsmevom, bez neho, vydesenú, zmetenú, nedôverčivú, nechápavú, skúmajúcu, smejúcu sa, vydesenú aj záhadnú. Zapamätal som si aj jej krátke nechty rovnomerne a dokonale nalakované na červeno.